Krajina pôvodu
Veľká Británia. Najznámejším a najrozšírenejším, ale nie najstarším a najpôvodnejším španielom je anglický kokeršpaniel.
S výnimkou welššpringeršpaniela sa španiele storočia delili len na vodné a poľné (prvý krát v literatúre v roku 1386). V roku 1859, počas prvých výstav psov v
Anglicku, boli španiele rozdelené do 2 základných skupín: polné španiele (field), kokeršpaniel a sussex španiel ako malí, clumber španiel ako veľký.
Do roku 1870 sa španiele rozlišovali podľa hmotnosti (nad a pod 25 libier). Na ďalších rozdeleniach sa podieľal hlavne spôsob lovu.
Predpokladá sa, že meno kokeršpaniel je odvodené od spôsobu loveckého použitia, hlavne pri love sluky lesnej – woodcock. J.Watson v roku 1907 publikoval názor, že meno kokeršpaniel vzniklo odvodením z pojmu cock shooting, čo znamená strielanie vtákov. To podporuje aj fakt, že lovecké španiele boli v minulosti používané pri práci v húštinách a krovinách pri love pernantej zvere.
Čoskoro po uznaní plemena boli kokeršpaniele považované hlavne mimo Anglicka za vzácne psy okrasne poľovné a pre svoju prítulnosť a učenlivosť boli chované ako prepychové psy, čo sa prejavilo najviac v Amerike v podobe amerického kokeršpaniela.
Vývoj plemena
Španieli mohli prísť do Anglicka počas Caesarovej invázie (54–55 pred Kristom). Predpokladá sa, že španiel pochádza zo Španielska, pretože slovo španiel môže byť odvodené z hispánie (Španielsko) alebo možno z francúzskeho výrazu Chiens de l‘ Espagnol (španielsky pes). Španieli boli špeciálne chovaní na vyháňanie zveri z hustých porastov. Koncom 16. storočia sa španiele rozdelili na vodné a suchozemské plemená.
Anglický vodný španiel (vyhynutý) bol používaný na prinášanie vodného vtáctva zostreleného šípmi. Suchozemské španiele sa ďalej rozdelili na setre a špringre.
Špringer španiele položili základy všetkých moderných španielov. V jednom vrhu špringer španielov sa väčšie mláďatá stali špringer španielmi, menšie mláďatá sa stali kokeršpanielmi, stredne veľké mláďatá sa stali sussexskými španielmi: jediným rozdielom bola samotná veľkosť.
Prototypy moderných kokeršpanielov boli Obo I. (1879), predchodca dnešného anglického kokeršpaniela a Obo II., považovaný za otca amerických kokeršpanielov. Obo I. bol potomkom kríženia sussexského španiela a poľného španiela. Rozdiel medzi anglickými a americkými kokeršpanielmi je, že Americký kokeršpaniel bol chovaný viac na predvádzanie sa na výstavách ako na lov.
Pred rokom 1892 neboli kokeršpanieli špecificky chovaní ako takí, alebo uznaní ako samostatné plemeno anglickým chovateľským klubom. Jeden vrh špringer španiela produkoval tri druhy psov (špringer, Sussex a koker). Výstavy v Anglicku boli mätúce, pretože mláďatá boli zaradené ako kokre jeden rok a špringre nasledujúci rok, keď rástli.
Ako napísal autor Jeff Griffren, „americká verzia sa stala menšou a krajšou“, zatiaľ čo „anglická verzia bola čoraz silnejšia“. Anglickí kokeršpanieli sa skutočne viac podobajú svojmu bratrancovi Anglickému špringer španielovi.
V roku 1893 bol Anglický kokeršpaniel uznaný Anglickým kennel klubom za samostatné plemeno.
V roku 1901 sa podarilo presadiť zrušenie pravidla váhy, keď sa za podstatnejšie začal považovať typ a nie váha.
V roku 1902 bol vytvorený prvý plemenný štandard, tento štandard platí vzásade bez zmien až dodnes.
V roku 1933 boli uznané farebné varianty kokra (jednofarebný a viacfarebný) toto základné rozdelenie farieb platí dodnes.
História plemena na Slovensku
O rozvoj plemena na Slovensku sa vo veľkej miere zaslúžil jeden z nestorov Slovenskej a Českej kynológie pán Albín Luknár (1933-2021). Bol majiteľom chovateľskej stanice „z Demänovskej “ chránený názov z roku 1963. Bol rozhodcom pre všetky typy poľovných skúšok psov a prvým „ALL round“ rozhodcom pre exteriér. Ešte za éry ČS sa mu podarilo importovať viac psov, neskôr chovných jedincov a tým skvalitniť chov kokra na Slovensku. Dlhé roky bol predsedom klubu loveckých sliedičov v rámci ČS a potom predsedom Klubu chovateľov poľovných sliedičov (KCHPS).
